Centrálne banky a ich Hlava XXII

Ako sme v analýze Matka všetkých kríz spomínali, centrálne banky stoja pred takmer neriešiteľnou dilemou, porovnateľne absurdnou ako bola situácia kapitála Yossariana v diele Josepha Hellera Hlava 22. Tomu bol totiž prednejší vlastný život vlasť (ako syn sýrskych prisťahovalcov bojoval za USA v Taliansku proti fašistom) a tak chce uniknúť leteckej povinnosti. Jediným spôsobom ako sa jej vyhnúť je byť uznaný za psychicky narušeného. Avšak ak požiada o uvoľnenie z tohto dôvodu, je to dôkaz toho, že je psychicky zdravý (chce sa vyhnúť službe a vie ako na to) a teda uvoľnený nemôže byť. Celý dej je pritom pozoruhodný v tom, že sa v ňom nevyskytujú Nemci a tak sa hlavný hrdina začína obávať viac americkej byrokratickej mašinérie ako Nemcov. Dej románu opisuje vojnu ako absurdnosť, kde ľudský život nie je dôležitý, dôležité sú len čísla, rozkazy, dobyté kóty. Prístup dôstojníkov k celej situácii spočíva v tom, že ich chovanie je premyslené a má zaistiť buď bezúčelné plnenie rozkazov, zbavenie sa zodpovednosti, posilnenie popularity a to všetko bez ohľadu na bojový úspech. Napríklad jeden z plukovníkov chce presadiť, aby pri náletoch bomby dopadali čo najbližšie pri sebe, pretože potom to efektnejšie vyzerá na fotografiách.

V nie nepodobnej situácii stoja centrálne banky a ich správanie tiež nie je príkladom zrelej racionality (plnenie príkazov, jednotný súhlas funkcionárov a honba sa popularitou ruka v ruke so zbavovaním sa zodpovednosti, dobyté kóty si zameňte za plány rastu ekonomiky atď.). Pri riešení dlhovej krízy sa im podarilo znížiť výnosy vládnych dlhopisov na historicky nízke úrovne (v USA sú výnosy 10-ročných dlhopisov okolo 2%, v Japonsku nedávno dosiahli 0.5%, stále sú pod 1%). V USA sa začíname blížiť k udržateľnej ekonomickej obnove, čo by malo viesť k tomu, že centrálna banka ukončí stimuly, čo povedie k rastu úrokov a tým aj výnosom dlhopisov. Lenže toto sa nemôže stať, pretože to by vláda neutiahla (Japonci už teraz dávajú 25% vládnych príjmov len na úroky) a mali by sme ďalšiu fázu krízy bankrot suverénnej vlády. Alebo inak vlády a centrálne banky hovoria o cenovej stabilite (newspeak pre rast cien o 2 3% ročne) a potrebe naštartovania inflácie. Avšak aj toto by v prípade úspechu dvíhalo výnosy dlhopisov vyššie a sme zase tam, kde sme nechceli byť. Stimuly nás vedú do ďalších problémov, ktoré treba riešiť ďalšími zásahmi, ktoré hrozia problémami ale to už poznáme.

Toto všetko je skutočne realitou a z toho dôvodu vidíme zmätočné vyjadrenia z centrálnych bánk (naposledy FOMC). Otázka dňa znie, aké možnosti ostali. Súčasný (a pravdepodobne aj odchádzajúci) guvernér Fedu a strojca QE ostal verný odkazu svojej slávnej prednášky z roku 2002, kde už ako zamestnanec Fedu hovoril, že deflácia je niečo, čo sa nesmie stať. A zabrániť jej môžeme nulovými sadzbami, QE, tlačením peňazí... čokoľvek. To posledné sa našťastie nestalo realitou, pretože to by krízu veľmi rýchlo ukončilo. A s ňou aj nastavenie geopolitiky a svetovej ekonomiky tak ako ich poznáme. Až takí šialení centrálni bankári dúfajme nie sú. Nuž ale musia niečo urobiť, nemôžu donekonečna uspávať trh svojimi mantrami o slabej ekonomike a utlmenej inflácii. A najpravdepodobnejším riešením by mohlo byť ukotvenie výnosov dlhopisov na určitej úrovni, pričom úlohou centrálnych bánk by bolo nákupom dlhopisov tam tieto výnosy dostať. V realite väčšinou trh pochopí a začne stávkovať na smerovanie výnosov k želanej úrovni. Podobne ako o tom hovorila ECB či periférni politici v prípade eurokrízy a výnosov periférneho dlhu. Či to problém vyrieši ťažko povedať, zatiaľ stále varíme z tej istej vody stimulovania agregátneho dopytu bez ohľadu na dôsledky. Dalo by sa rovno povedať aj simulovania, pretože vláda kupuje statky namiesto súkromného sektora, ale vlastne len míňa peniaze ktoré si od nich (alebo zahraničia) požičia a bude raz musieť splatiť (daňami občanov). Veď koho by zaujímal nejaký ľudský život, hlavne že všetko vyzerá pekne na fotkách a v štatistikách (ak nie, upravíme metodiku) a plnia sa ciele, podobne ako v Hlave 22.

Aby sme nezabudli na trh, ten sa správa podľa očakávaní. Chystajú sa dobré dáta z USA (spotrebiteľská dôvera, trh práce) a preto rastú akcie a ropa, klesá euro a drahé kovy. Už o 16:00 sa dozvieme, ako je podľa štatistík na tom spotrebiteľ so svojou dôverou.

Na grafe sú modrým akcie, ktoré dnes vedú (a sú najvyššie od FOMC), oranžovým je zlato, ktoré je najnižšie od minulého štvrtku a euro, ktoré sa síce od rána odrazilo, ale predtým bolo tiež najnižšie od štvrtku. Dobré dáta z USA by mali naďalej preferovať USD a akcie.