Zákon, který pochoval trh finančního poradenství

Bežní ľudia sú na slovné spojenie „finančný poradca" alergickí. Ihneď si predstavia vychcálka v obleku, ktorý sa im nie tak dávno snažil nanútiť životnú poistku, len aby zinkasoval províziu. A ešte od nich žiadal kontakty na desať známych a nie a nie dať pokoj.

Zákon sľuboval odlíšiť finančných poradcov a finančných sprostredkovateľov. Finančný sprostredkovateľ by bol aj naďalej platený provízne, kým ten, kto na to vedomostne a odborne má, by sa mohol honosiť titulom finančný poradca a mohol by si za svoje služby pýtať aj priamu platbu od klienta. Aspoň tak si to predstavoval asi každý, kto to s prácou v tomto odbore myslí vážne.

Nový zákon 186/2009 Z.z. to však spravil presne opačne. Finančný poradca nesmie byť platený iným spôsobom ako priamo od klienta (§ 32 ods. 6), kým finančnému sprostredkovateľovi umožňuje zákon okrem provízie prijímať od klienta aj iné peňažné a nepeňažné plnenia, pokiaľ bol o tom klient vopred informovaný (§ 32 ods. 1).

Prečo ?

Zákaz pre finančných poradcov prijímať provízie za sprostredkovanie produktov má zrejme za cieľ absolútnu profesionalizáciu tohto povolania. Má to však chybičku krásy: neexistujú poradcovia, neexistujú klienti, neexistujú produkty. Súčasný trh je tak zdegenerovaný, že klienti nie sú naučení za služby poradenstva na finančnom trhu platiť. Naopak sú naučení, že ich v jednom kuse niekto otravuje – či už je to „súkromný ??? bankár" z banky alebo finančný poradca z ulice. Nájdu sa samozrejme aj výnimky, zatiaľ ale neexistuje potrebná masa klientov, ktorá by uživila profesionálnych finančných poradcov.

Ak si doteraz niektorí poradcovia za svoje služby fakturovali extra cenu, vždy to robili iba popri provízne platenom poradenstve (napríklad za analýzy bez uzatvárania akýchkoľvek produktov). Na Slovensku neviem o žiadnom poradcovi, ktorý by sa uživil čisto na základe priamych platieb od klientov. Ono to v podstate ani nie je možné, lebo produktov, ktoré by v sebe nemali zakomponovanú províziu, je ako šafranu. Provízny systém degradoval celý trh, ale to je stará obohraná pesnička.

Aj tak by to nikto normálny nerobil…

„Dobre, vymysleli to blbo, ale aj tak si tú certifikáciu na finančného poradcu spravím, bude to aspoň dobrá imidžovka", myslel som si. No pozor, ono to nebude také jednoduché. Zákon zakazuje vykonávať súčasne aj činnosť sprostredkovateľa, aj činnosť poradcu. „Nevadí, urobím si to na dva rôzne právne subjekty… sprostredkovanie mám už aj tak na „eseročku" a poradca budem ako fyzická osoba." Ďalší omyl. Zákon je na naše pomery až prekvapivo precízny a podobné pokusy skoro úplne znemožňuje absolútnym zákazom v § 27.

Aj bez toho by to však nikto normálny nerobil. Zákon rozdeľuje finančný trh na 5 sektorov: sektor poistenia a zaistenia, sektor kapitálového trhu, sektor prijímania vkladov, sektor poskytovania úverov a sektor doplnkového dôchodkového poistenia. Ak chcete robiť finančného poradcu vo všetkých sektoroch, musíte absolvovať odbornú skúšku na stupeň najvyššej odbornej spôsobilosti pre každý sektor zvlášť. Potrebná skúška s certifikátom stojí pre každý sektor 90 Eur. Päť sektorov je teda 450 Eur. Po úspešnom zvládnutí skúšok treba požiadať o vydanie povolenia, ktoré Vás vyjde na ďalších 50 (FO), respektíve 166 Eur (PO).

Navyše, aby ste neohlúpli, musíte si túto procedúru za 450 Eur zopakovať každé 4 roky. To sú najtvrdšie podmienky zo všetkých slobodných povolaní. Zodpovedné osoby veľkých maklérskych firiem (po novom „samostatných finančných agentov") majú paradoxne mäkšie podmienky odbornej spôsobilosti.

Delenie finančného trhu na päť sektorov musel vymyslieť niekto veľmi inteligentný, kto sa už veľmi dlho neodlepil od svojej úradníckej stoličky. Sektor prijímania vkladov a sektor poskytovania úverov sú v našich právnych predpisoch definované dokonca jednou celou vetou v zákone 483/2001 Z.z. o bankách (§ 5 písm. a) a b) ). Poradenstvo v sektore doplnkového dôchodkového poistenia sa dá zhrnúť väčšinou do dvoch či troch viet, šikovní to zvládnu aj v jednej („ak ti neprispieva zamestnávateľ, neber to„). Obzvlášť stupídne je delenie na sektor kapitálového trhu a sektor prijímania vkladov („s nákupom akcií vám rád poradím, ale termínovaný vklad, viete, to už je iný sektor…„).

To si niekto naozaj myslí, že finančné poradenstvo môže byť delené na sektorov? A majú sa deliť aj daňoví poradcovia? Jeden by mal radiť iba v oblasti nepriamych daní, druhý by riešil miestne dane a tretí daň z príjmov. Alebo obvodný lekár: jeden sa vami bude zaoberať iba od pása hore a druhý od pása po päty?

Rovnaké delenie na sektory platí aj pre finančných sprostredkovateľov (po novom „podriadených finančných agentov“), tých ale nebude preskúšavať NBS za 90 Eur za sektor. Skúšať ich bude ich materská maklérska spoločnosť (tak to aspoň zatiaľ vyzerá).

Byrokracia pokračuje

Aby toho nebolo málo, NBS žiada od poradcov aj pravidelné výpalné. Minimum je 33 Eur ročne, maximum pre FO 165 je Eur ročne, pre PO 995 Eur ročne. Konkrétnu výšku určuje NBS na každý rok osobitne.

Pre prípad, že by finančný poradca spôsobil svojou činnosťou škodu, zaviedol zákon povinné profesné poistenie. Finančný poradca musí byť poistený minimálne na sumu 100 000 Eur na jednu škodovú udalosť, najmenej 150 000 Eur úhrnom pre všetky poistné udalosti. A ak chce robiť poradenstvo aj v oblasti poistenia, zvyšujú sa požadované limity až na 1 120 000 Eur na jednu škodovú udalosť, resp. 1 680 300 Eur úhrnom.

Dokončení článku najdete na www.finmag.cz